Burjan, Kočan a Gröhling: Reforma či Plavčanov zdržiavací manéver?

Home / Nezaradené / Burjan, Kočan a Gröhling: Reforma či Plavčanov zdržiavací manéver?

dokument Učiace sa Slovensko, ktorý bol predstavený pred niekoľkými týždňami, má 226 strán a jasný zmysel dáva až vtedy, keď sa prečíta takmer celý. Skúsme to ale stručnejšie. Ktoré jeho body sú podľa vás kľúčové?


Vladimír Burjan: Celý materiál sa skladá z troch častí. Je v ňom regionálne, odborné a vysoké školstvo. Mojou parketou pri tvorbe dokumentu boli časti o regionálnom školstve. Ak by som mal v ňom vypichnúť nejakú líniu, je to snaha o individualizáciu vzdelávania. Teda preč od toho manufaktúrneho modelu k individuálnemu žiakovi. Výrazná je tiež téma inklúzie – škola by nemala vyčleňovať žiaka, ktorému z rôznych dôvodov nevyhovuje jej tempo. Škola má prispôsobovať tempo žiakovi, nie obrátene. A ďalšou výraznou témou celého dokumentu je podpora. V materiáli sa to slovo vyskytuje 350-krát. Ako veľký problém sme totiž identifikovali, že od ľudí v školstve sa veľa očakáva, ale podpora, ktorú k tomu dostávajú, je mizerná.
Branislav Gröhling: Celý dokument je taký obšírny, že sa nedá čítať ako knižka. Musíte sa po každej kapitole zastaviť a premyslieť si, ako by to vyzeralo v praxi. Vybrať jednotlivé veci je preto ťažké. Dobre sa mi však čítala časť o predškolskej výchove alebo návrh auditu škôl na základe rôznych inštitúcií. Zaujalo ma tiež viacero mne blízkych liberálnych myšlienok, ktoré sa týkajú voľného trhu učebníc alebo školského systému.
Branislav Kočan: Podstatná vec je, že takýto dokument vznikol. Pokrýva takmer všetky aspekty, ktoré by pokrývať mal a teraz je čas na odbornú a vecnú diskusiu. Prvýkrát máme ako učitelia dojem, že náš hlas bol pri pripomienkovaní rešpektovaný. Dôležité je tiež to, že dokument nenápadným spôsobom pomenúva, kde sú problémy, ktoré sa dlhodobo neriešia. A dôležitý je aj dôraz na zmenu klímy v školstve, ktorý cítiť už z tohto dokumentu.
Gröhling: Ja však celý tento proces rozdeľujem. Na jednej strane je autorský dokument prizvaných expertov, v ktorom nie je jediný bod, s ktorým by som zásadne nesúhlasil. To je podľa mňa úplne úžasné. No tam musím urobiť bodku. Na druhej strane je postoj ministerstva, ktorý mi príde veľmi zvláštny. Keď minister povedal, že toto má byť najväčšia reforma za dvadsaťpäť rokov, tak celá spoločnosť by mala tou reformou reálne žiť. Keby ste sa spýtali akéhokoľvek učiteľa, aby vám povedal päť vecí, ktoré chce z tohto dokumentu minister Plavčan realizovať, asi ťažko by vám odpovedal. Plavčan je nemý reformátor, ktorý sa k ničomu nevyjadruje. A urobil jedno krátkozraké rozhodnutie, ktoré sa mu veľmi vypomstí. Oslovil všetkých odborníkov a potenciálnych kritikov a dal im vypracovať dokument. Myslel si pritom, že všetci budú vďaka tomu ticho a on prežije celé štyri roky. Absolútne však nepočítal s tým, že ľudia budú chcieť ten dokument reálne pretaviť do škôl a na tom veľmi pohorí.
hovoríte o reforme, ale ten dokument je iba vízia toho, ako má školstvo vyzerať o desať rokov. Medzi víziou a reformou je obrovský rozdiel a o tom, ako má vyzerať reforma, zatiaľ netušíme vôbec nič.
Burjan: Keď vyhlásite, že postavíte najzaujímavejšiu stavbu v Bratislave, potrebujete architektov, ktorí vypracujú jej návrh, investora a stavebnú firmu. Samozrejme, že nikto nemôže mávať architektonickým návrhom a hovoriť, že toto je ten najzaujímavejší dom. Je to len návrh. A my sme len tí architekti, ktorí ideovo povedali, čo by sa malo urobiť. Po nás musí prísť investor – my nevieme, či sa nájde – a ešte stále to celé môže stroskotať na stavebnej firme. Nikto netvrdí, že tento dokument je už tá reforma. Je to len jej prvý nevyhnutný krok.
Gröhling: Tým objednávateľom v tejto analógii je minister Plavčan a on by mal povedať, či sa mu ten dom páči, alebo nepáči. Ale na tlačovej besede, ktorú mal s predsedom Dankom, povedali, že chcú silnejší vplyv štátu. To je v absolútnom protiklade s celým týmto dokumentom. Keď toto vníma aj učiteľská verejnosť, akú môže mať dôveru v to, že ministerstvo chce naozaj realizovať váš dokument?
Burjan: Možno bolo trochu nešťastné prijať rozhodnutie, že dokument budeme koncipovať ako víziu ideálneho stavu o desať rokov. Tým pádom pôsobí trochu utopicky. Predstava je, že po jeho schválení sa budú vypracúvať dvojročné akčné plány už aj za účasti ekonómov a legislatívcov, ktorí sa budú zaoberať aj financiami a potrebnými zmenami v zákonoch.
Kočan: Najväčším problémom je fakt, že sa v školstve už rok nič nedeje. Máme tu už niekoľkého ministra, ktorý prichádza do úradu bez jasnej vízie a vytvára ju za pochodu.
Gröhling: „Na jednej strane je dokument, no na druhej je postoj ministerstva, ktorý mi príde veľmi zvláštny.“
zaznelo tu, že treba od seba oddeliť na jednej strane dokument a na druhej strane ministerstvo so samotným ministrom. Ale to tak úplne nejde, keďže sa minister Plavčan práve týmto dokumentom oháňa ako tým, na čom ministerstvo posledný polrok pracovalo. Mimochodom, koľko minút strávil samotný minister Plavčan reálnou diskusiou o tomto dokumente?
Burjan: Minister nám dal úplnú voľnosť a z jeho strany neprišlo jediné zadanie, že by v dokumente niečo muselo alebo nesmelo byť. V tvorbe dokumentu sa úplne spoľahol na nás. Neviem o tom, že by niekde hovoril, že toto je polročná práca ministerstva. Naopak, zatiaľ si drží od dokumentu istý odstup a hovorí o ňom ako o autorskom expertnom dokumente.
Gröhling: Pán Burjan, oni ako politici nesúhlasia s tým, čo vy ako odborníci navrhujete?
Burjan: Ešte raz – my sme nemali žiadne zadanie a až teraz sa uvidí, do akej miery sa politici s našou víziou stotožnia. Môže sa stať aj to, že sa s ňou nestotožnia. Doteraz bola hlavná časť práce na autoroch dokumentu, úloha politikov, ministra a ministerstva začne byť kľúčová až pri realizácii reformy.
Gröhling: Takže celé naše vzdelávanie teraz závisí od rozhodnutia jedného politika?
Burjan: Ak to pôjde do parlamentu, tak nie od jedného, ale od stopäťdesiatich. Aj od vás.
Gröhling: Ale to je, ako keby som si objednal najlepšieho cukrára, aby mi urobil tortu, a keď by ju spravil, povedal by som mu, že ju nechcem. Príde mi to zvláštne.
zopakujeme otázku. Koľko minút strávil minister Plavčan odbornou diskusiou s autormi dokumentu Učiace sa Slovensko?
Burjan: My sme sa s ním nestretávali často, pracovali sme samostatne. On zrejme v tejto fáze necítil potrebu podrobne to s nami preberať. Viem, že niektoré veci s ním riešili autori kapitol o vysokých školách, pretože to je viac jeho parketa. Pokiaľ ide o regionálne školstvo, tam zvolil postup: napíšte svoju predstavu a keď to budete mať, budem sa tým zaoberať. A tá fáza nastala teraz.
minister nastupoval do úradu po veľkom štrajku učiteľov a jeho prvoradou úlohou bolo upokojiť situáciu. Urobil to dvoma vecami – jednak tým, že januárové zvýšenie platov urobil už v septembri, a jednak tým, že sľúbil veľkú školskú reformu. Otázka je, či mu naozaj ide o nejakú reformu, alebo to celé bol iba manéver na získanie času.
Burjan: To sú skôr otázky na ministra. Ja nevidím jediný signál, že by chcel od nášho materiálu dávať ruky preč. Naopak, poďakoval nám a povedal, že presne takto si to predstavoval.
keď sa ministra pýtajú novinári, neodpovedá a namiesto toho opakuje vetu „ďakujem vám za vaše otázky“.
Burjan: Ja tu naozaj nie som na to, aby som obhajoval kroky ministra.
Gröhling: Je ale super, že minister o súhlase s dokumentom hovorí aspoň vám a už by to konečne mohol začať hovoriť aj verejnosti. Na všetkých diskusiách sa však stretávame iba my, jeho sme nikde nevideli ani nepočuli. Existuje množstvo vecí, ktoré mohol minister Plavčan za rok vo funkcii legislatívne pripraviť, priniesť do parlamentu a už od prvého septembra mohli fungovať. Nemusel čakať na tento dokument.
Kočan: S tým absolútne súhlasím. Nemáme čas, aby sme čakali rok a odsúvali aj také opatrenia, ktoré si nevyžadujú veľké zmeny, ako je napríklad dobudovanie škôlok či zabezpečenie učebníc. V Českej republike len za minulý rok spustili niekoľko výrazných zmien bez toho, aby okolo toho muselo prebiehať takéto zdĺhavé konanie. Neboja sa prijímať ambiciózne opatrenia, za ktoré ale preberie zodpovednosť minister aj predseda vlády. Je teda na našich politikoch, aby si to uvedomili a začali sa správať trochu osvieteneckejšie.
Burjan: „Nemali sme žiadne zadanie a až teraz sa uvidí, do akej miery sa politici s našou víziou stotožnia.“
vyvoláva pôsobenie nášho ministra školstva medzi učiteľmi pocit, že to ide dobrým smerom? Je tam nejaké pozitívne očakávanie?
Kočan: Snažíme sa hodnotiť podľa výsledkov práce. A tie zatiaľ nie sú v zásade žiadne. Hodnotíme to tak, že máme za sebou stratený rok.
hovorili sme, že jedným z hlavných cieľov dokumentu je individualizácia vzdelávania. Ale to znamená, že učiteľ má hrať v triede namiesto jednej šachovej partie simultánku s každým žiakom. To kladie na učiteľov obrovské nároky oproti tým doterajším. A to v situácii, keď je veľmi ťažké vybojovať zvýšenie platov aspoň na úroveň, ktorá bola už dávno prisľúbená. Je u nás za takýchto podmienok prechod na individuálne vzdelávanie v horizonte desiatich rokov reálny?
Burjan: Samozrejme. Učitelia na náš dokument často reagujú tak, že z neho vytrhnú jednu vec, napríklad individualizáciu, a zasadia ju do dnešnej reality. Vtedy to môže vyzerať ako nerealizovateľné. No my chceme pohnúť takmer všetkým.
pýtali sme sa však na peniaze.
Burjan: Toto ale nie je vec peňazí. Pýtate sa, či bude hrať učiteľ simultánku. Ak by sme chceli zmeniť iba tú jednu vec, išlo by to ťažko. My ale navrhujeme súčasnú zmenu viacerých vecí. Taká individualizácia môže vyzerať napríklad aj tak, že časť triedy sedí v knižnici a pracuje na svojom projekte, a učiteľ sa im teda nemusí venovať. Iná časť triedy zasa so staršími spolužiakmi môže riešiť niečo iné.
ale na to zas treba viac miestností. Takže to chce financie tak či onak.
Burjan: Takmer každá z vecí, ktoré v dokumente navrhujeme, už dnes funguje v nejakej slovenskej škole. Mohol by som si ušetriť veľa diskusií a posielať ľudí pozrieť sa na školy, ktoré už dnes fungujú tak, ako to my navrhujeme. Klasická ukážka je slovné hodnotenie. Po zverejnení téz prišla spŕška negatívnych reakcií, aká je to utópia. Nech sa páči, na prvom súkromnom gymnáziu na Bajkalskej v Bratislave hodnotia slovne už dvadsaťšesť rokov. Tak nech sa všetci idú pozrieť, ako sa to tam robí a neútočia na nás.
no, prísne vzaté, aj to by stálo peniaze. Na to, aby sa tam stotisíc učiteľov išlo pozrieť, treba zaplatiť už len tie autobusy, ktoré ich tam odvezú. Stále sa pýtame, či existuje aspoň náznak toho, že v tejto krajine je vôľa dať na reformu potrebné peniaze.
Burjan: Autorský tím v tejto fáze financie neriešil, ale mali sme o tom veľa diskusií. Boli sme si vedomí toho, že mnohé z našich návrhov budú stáť peniaze, a možno veľa peňazí. Ale po viacerých debatách sme sa rozhodli to veľmi nezohľadňovať, pretože sme tvorili víziu na desať rokov. To nie je plán iba pre túto vládu, ale minimálne pre ďalšie dve vlády, alebo aj pre tri, ak zase nejaká padne. A my netušíme, aká bude ekonomická situácia Slovenska v roku 2024, aká bude vtedy vláda a aká bude jej ochota investovať do vzdelávania.
Gröhling: Tak ale nech minister Plavčan povie aspoň toľko, že toto je päť opatrení, ktoré si zobral za svoje a na ne zoženie financie.
Kočan: Presne tak. Mal by prevziať svoj diel zodpovednosti. Lebo keď to človek číta, tak vidí, že sa má urobiť veľké množstvo analýz, vytvoriť veľa rôznych komisií a plánov. Aby to nedopadlo tak, že teraz budú tieto komisie dva roky vytvárať domáce úlohy pre budúce vlády.
a keď odhliadneme od finančných otázok, je Učiace sa Slovensko realistický dokument?
Burjan: Som presvedčený, že áno, ale chcem zdôrazniť, že my mnohé z tých námetov školám nevnucujeme. V prvej fáze chceme, aby tie školy, ktoré sa na to cítia, vôbec mohli takto učiť. Desať rokov je dosť dlhý čas na to, aby všelijakí skeptici deväť rokov počkali, čo sa z toho vykľuje. Tým dokumentom zvádzame akýsi ideový boj o to, ako má vyzerať dobrá škola. To nie je o peniazoch, poslancoch alebo akčných plánoch. Ten dokument má poslúžiť aj na to, aby sme si rôzne veci a prístupy odborne vydiskutovali a pred politikov predstúpili s čo najväčším konsenzom.
Kočan: „Minister by mal prevziať zodpovednosť. Aby sa nevytvárali iba domáce úlohy pre budúce vlády.“
Kočan: Súhlasil by som s tým, že tento dokument dáva školám nové možnosti a navrhuje odstrániť mnohé legislatívne prekážky. Rovnako súhlasím, že množstvo vecí z dokumentu sa už v praxi deje, napríklad individualizácia vzdelávania. To sú konkrétni učitelia, ktorí už tak učia. Rozpráva sa o nej už veľa rokov, niektorí si to osvojili, niektorí ešte nie a niektorí si to možno neosvoja nikdy. Ak však má byť kontakt učiteľa a žiaka dôvernejší a učiteľ sa má viac venovať konkrétnemu žiakovi, potrebuje podporu. Pretože ak chcem diferencovať v rámci jednej triedy viac skupín žiakov, potrebujem dostatok materiálov. Potrebujem totiž na hodinu nie jeden materiál, ale povedzme päť. Ale budú naozaj vytvorené databázy, budem mať dostatok takých materiálov, budem už konečne mať kvalitnú učebnicu, s ktorou môžem pracovať?
Burjan: Chcel by som zvýrazniť myšlienku, ktorú som už raz povedal: Dokument treba buď vziať celý, alebo ho celý škrtnúť. Individualizácia predpokladá, že učiteľ bude mať materiály, asistenta a podobne. Ak budú všetky tieto body splnené, je to realizovateľné. Ale ak niekto – minister, poslanci – tretinu návrhov vyškrtne, môže to byť katastrofa. Pretože vzdelávanie nemožno individualizovať bez toho, aby sa urobilo množstvo ďalších vecí.
je to dobrá taktika pre dokument, ktorý si má osvojiť nejaký politik?
Burjan: My sme netaktizovali. Brali sme to tak, že ako experti máme popísať, ako si predstavujeme školstvo o desať rokov. Neriešili sme finančné ani politické náklady. Pritom je nám jasné, že niektoré opatrenia by boli politicky nákladné. Napríklad redukcia počtu osemročných gymnázií. To je politicky háklivá vec, minimálne v Bratislave. No keď sme sa ako experti zhodli na tom, že to považujeme za správne, tak sme to tam dali. Neriešili sme otázku politických nákladov, tú sme prenechali politikom. Pravda je, že niektoré z téz, ktoré sme predložili v októbri, už vo finálnom dokumente nie sú. Aj na základe reakcií verejnosti sme od pár vecí ustúpili, hoci svoj názor na ne sme nezmenili. Dalo by sa povedať, že sme sa ich takticky vzdali.
napríklad?
Burjan: Vypadlo predĺženie povinného vzdelávania smerom nahor, presunutie piateho ročníka na prvý stupeň. V otázke prípravných ročníkov sme pripustili možnosť, že budú v materských aj základných školách. Materské školy sa totiž cítili naším návrhom ohrozené. Problém s jednotlivými aktérmi je ten, že každá skupina si prísne stráži svoje záujmy. Je to prirodzené a ťažko im to možno zazlievať, ale záujem dieťaťa potom niekedy ide trochu bokom.
keď sa na to pozeráme z politického hľadiska, je to dobre napísaný dokument?
Gröhling: Ja za seba môžem povedať, že si tam viem nájsť veci, ktoré vychádzajú či už z môjho presvedčenia alebo z myšlienok našej strany. A o mnohých ďalších veciach vieme diskutovať, aby sme si vyjasnili, ako by to malo vyzerať. Chcel by som sa však ale spýtať, či naozaj nemohlo ministerstvo vyslať nejaký signál k učiteľom, aby ich trochu nadchlo, aby tomu začali veriť. Naozaj sa dali pripraviť mnohé veci, ktoré by sa mohli realizovať už od tohto septembra.
Kočan: Jeden môj kolega to celkom pekne vystihol. Vníma istú frustráciu a apatiu, ktorá sa zakráda do škôl a hovorí, že doteraz sa učitelia snažili presvedčiť spoločnosť a politikov o dôležitosti svojej práce. A teraz to má byť naopak. Teraz spoločnosť a politici musia presvedčiť učiteľov, že sú naozaj podstatní a dôležití. Že si ich vážia a cenia. Pretože inak sa ďalej nepohneme.
Zdroj: www.tyzden.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *